Náš klub FK Železiarne Podbrezová prerastá regionálny rozmer. Dôkazom je nielen záujem o našich hráčov za hranicami Slovenska, ale aj množstvo osobností, ktoré sa podieľajú na rozvoji futbalu na Horehroní. Jedným z viacerých je brankársky expert Miroslav Seman majúci na starosti rast našich gólmanov v prvom tíme.
Päťdesiatjedenročný odborník má za sebou štrnásť rokov v žilinskom futbale a deväť rokov v reprezentácii. Za ten čas pracoval so skutočne exkluzívnou brankárskou skupinou. Pod Dubňom prešli jeho rukami Martin Dúbravka, Dušan Perniš, Dominik Holec, Matej Rakovan, Dušan Kuciak, František Plach, Patrik Le Giang, Martin Krnáč alebo Miloš Volešák. Po boku reprezentačných trénerov Jána Kozáka, Pavla Hapal a Štefana Tarkoviča pracoval aj s Jánom Muchom, Matúšom Kozáčikom, Jánom Novotom a Marekom Rodákom.
Povedzte nám na úvod, ako ste sa ocitli v našom klube?
„Po skutočne dlhoročnom pôsobení v MŠK Žilina som si dal pauzu. Začal som podnikať v súkromnej sfére. Prišla ale výzva z Podbrezovej. Človek robí celý život futbal. Potom si na chvíľu odskočí do iného sveta, ale veľmi rýchlo zistí, že futbal mu chýba.“
Dnes už viete zodpovedne povedať, čo ste našli v FK Železiarne Podbrezová.
„Ide o ambiciózny klub, ktorý sa snaží fungovať podobne ako Žilina. Pracuje na výchove mladých hráčov a snaží sa ich posúvať vpred. Z pohľadu brankárov som tu našiel šikovných chalanov so zaujímavým potenciálom. Práve to ma veľmi zaujalo.“
Ako dlho ste zvažovali návrat k futbalu po ponuke od Podbrezovej?
„Začalo to vzájomným oťukávaním. Bol som tri mesiace pri mládeži. Spoznával som klub. Potom prišla ponuka na presun do prvého mužstva. To už bolo veľmi rýchle.“
Aká je vaša trénerská filozofia?
„Brankársky post sa rovnako ako celý futbal vyvíja. Hrá sa viac nohou, čo sa vyžadovalo už v Žiline. To isté platí aj v Podbrezovej. Preto som nemusel nič zásadné meniť. Samozrejme, človek sa celý život učí. Ani ja nie som výnimkou.“
Ako sa vám pracuje s našimi brankármi? Skupinu mladých gólmanov doplnil skúsený veterán Pavol Bajza…
„Základom je ľudská stránka. Podstatné je, aby si brankári navzájom priali. Chytať môže iba jeden. Dôležité je potom nastavenie a ambície. Každý z brankárov má iný cieľ. Jeden sa chce udržiavať, ďalší sa chce pripraviť na prestup. Musím povedať, že napriek skúsenostiam to je stále škola aj pre mňa.“
Našou jednotkou je Adam Danko. Ako na vás pôsobí ako člen reprezentačnej „dvadsaťjednotky“?
„Jeho nominácia je v každom prípade zaslúžená. Musím povedať, že mi veľmi pripomína Martina Dúbravku zamlada. Toho som viedol od devätnástich rokov. Pripomína mi ho správaním, ľudskosťou, prístupom k tréningu a taktiež postavou. V Adamovi vidím veľký potenciál. Bol by som veľmi šťastný, ak by sa mi ho podarilo dostať tam, kde je dnes Martin Dúbravka. Toto je môj veľký a dosiaľ nevypovedaný cieľ.“
Čo vás po toľkých úspešných rokoch ešte motivuje?
„Dnes sa už nesnažím niekomu niečo dokázať. Myslím si, že to nie je potrebné. Sám sebe chcem ešte ukázať, že to robím správne. Projekt s mladými brankármi nášho klubu je pre mňa výzva. Inšpiruje ma. Chcem pomôcť mladým chalanom, aby odtiaľto vystrelili.“
Veľa sa hovorí o slovenskej brankárskej škole. Jej úspešnosť potvrdzuje aj menoslov chalanov, s ktorými ste pracovali. Čím je unikátna?
„Je pravdou, že sme krajinou brankárov a defenzívnych hráčov. Je pre nás problém vychovať ostatné posty. To vidíme sami. Neviem povedať, čím to je. Ak sa mám vrátiť k brankárom. Ešte som sa nad niečím takým nezamýšľal. Pravdou je, že tréneri brankárov robia skutočne dobrú robotu. Vedia preniesť svoje skúsenosti na svojich zverencov.“
